William Finck – Popraskané cisterny (1. časť)

My v Izraelskej Identite, ktorí chápu dôležitosť rasovej čistoty, čítajú take pasáže, aké nachádzame v Jeremiášovi 2 a Ezechielovi 16 a chápeme, že proroci opisujú nielen náboženské odpadlíctvo, ale taktiež smilstvo, ktorým je rasové miešanie: pohlavný styk s inými druhmi (Júda 7, chodenie za iným, cudzím, telom). No “mainstreamové” sekty, ktoré sú dnes všetky všeobecne univerzalistické, a dokonca I mnohí, ktorí sa hlásia k Izraelskej Identite, no sú univerzalistami – ako Stephen Jones a Dave Barley – by chceli, aby sme verili, že tieto kapitoly nie sú vôbec o sexe, ale skôr o “duchovnom” smilstve a “duchovnom” cudzoložstve, majúce iba “náboženský” význam. Čo niektorí z nich nechápu alebo v skúmaní čoho zlyhávajú, zatiaľčo niektorí iste vedia, no nepriznajú, snáď zámerne skrývajúc pravdu – je to, že mnohé z dávnych pohanských náboženských kultov sa týkali sexu – a obzvlášť kulty Baala a Aštarot! Akonáhle zistíme, že sex bol primárnym komponentom týchto kultov, môžeme plne porozumieť tomu, čo Jeremiáš a Ezechiel hovoria, keď sa vyjadrujú takto: “Veď od pradávna si zlámal svoje jarmo, roztrhal si svoje putá a povedal si: “Nebudem otročiť!” A na každom vyvýšenom kopci a pod každým zeleným stromom si sa rozvaľoval v smilstve. 21 Ja som ťa však zasadil sťa vinič šľachtený, ako samé pravé semä. Ako si sa mi zmenil! Vinič spotvorený, cudzí! 22 I keby si sa obmyl sodíkom a lúhom by si plytval, škvrnou bude tvoj zločin predo mnou, hovorí Pán, Jahve. 23 Ako len vravíš: “Nepošpinil som sa, za Bálom som sa nevláčil.” Hľaď na svoju púť v údolí, poznaj, čo si urobil, ty, ľahká ťava, čo strečkuje po ceste, 24 oslica divá, naučená na púšť, čo v roztúženosti chmáta vzduch; ktože jej chlipnosť ukojí? Kto ju hľadá, neunaví sa, nájde ju v jej mesiaci. 25 Chráň si nohy pred nahotou a svoj gágor pred smädom! Lež povedala si: “Darmo je! Nie! Veď milujem cudzincov a budem chodiť za nimi!””(Jer. 2:20-25) A taktiež:

“Ale spoliehala si sa na svoju krásu, smilnila si pre svoj chýr, svojou smilnosťou si zasypávala každého, kto šiel okolo, (oddala sa mu). I vzala si zo svojich šiat a urobila si si strakaté výšiny, na ktorých si smilnila, (ako nebolo, ani nebude). … Na rohu každej ulice si si postavila výšinu a zohavila si svoju krásu, núkala si sa každému, kto šiel okolo, a hromadila si svoje smilstvo. Smilnila si so synmi Egypta, svojimi telnatými susedmi, kopila si svoje smilstvo, aby si ma popudzovala.” (Ezech. 16:15-16, 25-26).

Hérodotos píše o Belovi, alebo Baalovi, ktorého Gréci prirovnávali k Diovi, a o „posvätnom mieste“ tejto modly v Babylone: “Na najvyššej veži sa nachádza rozsiahly chrám, a vnútri chrámu sa nachádza ležadlo nezvyčajnej veľkosti, bohato zdobené, so zlatým stolom vedľa neho. Nenachádza sa tam žiadna socha, ani v noci tam nie je nikto okrem ženy, ktorú, ako Chaldejci, kňazi tohto boha, potvrdzujú, si pre seba božstvo vyberá spomedzi všetkých žien v krajine.” (1:181, preklad G. Rawlinsona). Historik pokračuje poukázaním na identickú prax v egyptských Tébach v chráme “tébskeho Dia”, čiže Ammona (1:182).

Všetkým mužom, kresťanom i nekresťanom, by malo byť zrejmé, že Bel (Baal) sa celkom iste nezjavoval každú noc ženám v tomto chráme. Dokonca aj Hérodotos o tom uvádza: “… ale pokiaľ ide o mňa, nedôverujem tomu – aby sa boh osobne zjavoval…” (1:182), v jeho značné uznanie. Evidentne však nejaký muž musel do týchto priestorov vstupovať. A celkom určite to bol niekto, kto predstieral, že je Bel. Tertullianus, obhajca kresťanskej viery v 2. storočí, píše: “Potom ak dodám – a svedomie každého človeka to pohotovo uzná – ak dodám, že v chrámoch sa uskutočňujú cudzoložstvá, že medzi oltármi dochádza k prostitúcii, že, celkom bežne, v samotných sakristiách strážcu chrámu a kňaza, pod tými istými posvätnými ozdobami, korunami a purpurovými odevmi, kým horí kadidlo, oslavuje sa chlípnosť…” (Apologia 15:7, vydanie Loeb Library).

Baal sa niekoľkokrát spomína v knihách Sudcov a Samuelových, spolu s ďalším pohanským božstvom, bohyňou Aštarot (pozri Sudcov 2:13; 10:6; 1. Samuelovu 7:3, 4; 12:10 a taktiež 1. Kráľov 11:5, 33 a 2. Kráľov 23:13). Hérodotos chrám Aštarot (často v sekulárnej literatúre zvanej aj Astartê, porovnaj 1. Samuelovu 31:10 si Josephovými Starožitnosťami 6:14:8 [6:374]) v Aškelone nazýva chrámom “nebeskej Afroditê”, keďže Astartê Gréci nazývali Afroditê, a Babylončania Ištar, aj keď Hérodotos v diskusii o modle používa jej asýrske pomenovanie:

“Babylončania majú jeden nanehanebnejší zvyk. Každá žena, narodená v tej krajine, musí raz za svoj život ísť a sadnúť si v priestoroch Afroditê, a mať styk s cudzincom. Mnohé z bohatšej vrstvy, ktoré sú príliš hrdé na to, aby sa miešali medzi iné, prichádzajú v uzavretých vozoch k chrámu, nasledované zástupom účastníkov, a tu zaujímajú svoje miesto. No väčší zástup sa usádza v priamo v posvätných priestoroch s vencami okolo svojich hláv, a stále je tu veľký dav, niektorí prichádzajú, iní odchádzajú, povrazy vyznačujú cesty vo všetkých smeroch medzi ženami, a cudzinci prichádzajú, aby si vybrali. Žena, ktorá sa tam raz posadila, nemohla odísť domov, kým jej jeden z cudzincov nehodil do lona striebornú mincu a nevzal si ju so sebou za posvätné miesto. Keď jej túto mincu hodí, vyriekne tieto slová: ‘Nech Ťa bohyňa Mylitta požehná.’ (Afroditê Asýrčania nazývajú Mylitta). Strieborná minca mohla byť akejkoľvek veľkosti, nemohla byť odmietnutá, pretože to zákon zakazoval – akonáhle bola hodená, je posvätná. Žena ide s prvým, kto jej hodí peniaze, a neodmieta žiadneho. Keď s ním odíde, a takto bohyňu uspokojí, vráti sa domov, a od tej doby ju nezíska žiaden dar, akokoľvek veľký. Ženy, ktoré sú vysoké a nádherné, sú čoskoro prepustené, no tie, ktoré sú škaredé, musia tam ostať dlho, než zákon naplnia. Niektoré čakali v týchto priestoroch tri-štyri roky Veľmi podobný zvyk existuje aj v istých častiach ostrova Cyprus.” (1:199).

Strabón historika potvrdzuje takto: “A v súlade s istým orákulom všetky babylonské ženy majú zvyk mať pohlavný styk s cudzincom, žena ide do chrámu Afroditê s veľkým sprievodom a davom, a každá žena je ozdobená vencom okolo hlavy. Muž, ktorý sa priblíži k takejto žene, vezme ju z posvätných priestorov, vhodí jej do lona istý obnos peňazí a má s ňou pohlavný styk, a tieto peniaze sú považované ako posvätné pre Afroditê.” (16.1.20, vydanie Loeb Library).

Nuž, predtým, než sa niekto nad týmito svedectvami uškrnie, musíme taktiež zvážiť verš 43 z listu Jeremiáša (v niektorých vydaniach označený ako Baruch, kapitola 6) v Apokryfe, a budeme citovať verše 40-44, aby bol jasný kontext, z Brentonovej Septuaginty:

“Veď ešte aj sami Chaldejci ich zneucťujú! Keď vidia nemého, ktorý nevie hovoriť, prinesú Béla a žiadajú, aby (nemý) prehovoril, akoby to ten (Bél) mohol zbadať. A hoci to vedia, nie sú schopní zanechať tieto veci, pretože nemajú cit. A ženy, obviazané stuhami, sedia na cestách a pália otruby. A keď niektorá, odvedená niekým, čo šiel tadiaľ, vyspala sa s ním, znevažuje si susedu, že nemá toľkej ceny ako ona a že jej stuha nie je roztrhnutá. Všetko, čo sa okolo nich deje, je lož. Ako sa teda možno domnievať a vravieť, že sú bohmi?”

V The King James Study Bible, © 1988 by Thomas Nelson Inc. a Liberty University, sa pri Sudcoch 2:11-15 nachádza poznámka pod čiarou, ktorá ohľadom Aštarot uvádza:

“Aštarot (alebo Aštoret, 1. Kráľov 11:5), známa taktiež z literatúry Ugaritu a Fenície, bola bohyňou erotickej lásky a vojny. Inde na dávnom Blízkom Východe bola známa ako Ištar alebo Astarte (porovnaj 1. Kráľov 11:5, 33; 2. Kráľov 23:13). Uctievanie tejto bohyne vstúpilo do sveta okolo Stredozemného mora pod názvom Astarte, a prax spojená s jej kultom začala byť spájaná s gréckou bohyňou lásky, Afrodite. V Aškelone bola nazývaná Atargatis. Kanaanske posvätné rituály sa vykonávali nielen v chrámoch (2. Kráľov 10:21-27), ale taktiež “na každom vysokom vrchu a pod každým zeleným stromom” (2. Kráľov 17:10, 11). Tieto rituály boli sprevádzané takými udalosťami, ako nepríčetné tance (1. Kráľov 18:26-28), kultová prostitúcia (mužská i ženská), a, občas, dokonca I ľudskými obeťami…”

No “kultová prostitúcia” v gréckych chrámoch Afroditê mala o čosi odlišnejší charakter než ako popisujú Gréci v Babylone. V opise chrámu v Korinte Strabón uvádza: “A chrám Afrodite bol tak bohatý, že vlastnil viac než tisíc chrámových otrokov, kurtizán, čo boli muži i ženy zasvätení bohyni. A kvôli týmto ženám bolo mesto plné ľudí a bohatlo, napríklad kapitáni lodí v ňom plytvali peniazmi, a odtiaľ pochádza príslovie ‘Cesta do Korintu nie je pre každého’” (8.6.20). Strabón neskôr rozoberá uctievanie mesačnej bohyne Mên, čiže Selenê, v chráme v arménskom meste Comana: “Comana je ľudnaté mesto, a je známym centrom ľudu Arménie; an v čase ‘exodov’ bohyne sa tuná zhromažďujú ľudia zovšadiaľ, z miest I vidieka, muži spolu so ženami sa zúčastňujú slávností. A sú tam aj istí ľudia, ktorí v súlade so sľubom tam stále prebývajú, vykonávajúc obete na počesť bohyne. A obyvatelia žijú v luxuse, ich majetok osadený viničom, a množstvo žien má profit zo samých seba, väčšina z nich je zasvätená bohyni, pretože istým spôsobom je toto mesto menším Korintom, pretože aj sem, kvôli množstvu kurtizán, zasvätených Afroditê, sa zbiehali cudzinci vo veľkom počte a oslavovali …” (12.3.36). Inde sa dokázalo, že Korinťania a mnohí z Arméncov boli medzi potomkami detí Izraela, a niet divu, že sa na týchto miestach nachádzajú takéto praktiky, pochádzajúce z Palestíny. Strabó taktiež podáva podobný opis takejto chrámovej prostitúcie medzi Peržanmi, a tuná sa týka pannien, ktoré sa neskôr vydávali, a uvádza, že Médovia a Arménci tento zvyk taktiež dodržiavali (11.14.16). Koláče určené “kráľovnej nebies” v podobe polmesiaca boli určenie k uctievaniu tejto “bohyne” (Jer. 7:18) Mên, resp. Selenê.

Strabón taktiež nepriamo odhaľuje sexuálnu povahu bakchusovských orgií v gréckom uctievaní Dionýza, rozoberajúc podobný festival medzi Skýtmi: “…existuje slávnosť Sacaea, druh bakchusovského festivalu, kde zvyčajne muži, oblečení v skýtskych odevoch, dni a noci pijú a zabávajú sa bezostyšne jeden s druhým, aj so ženami,ktoré pijú s nimi.” (11.8.5). Diodorus Siculus zaznamenáva tvrdenie človeka, že “dionýzovské rituály a mystériá boli jednoducho spôsobmi na zvádzanie žien iných mužov …” (3.65.2, vydanie Loeb Library). Rituály Dionýza taktiež zahŕňali falické uctievaniep (Hérodotos 2.48, Diodorus Siculus 4.6.1-3) a ako o tom všetci svedčia, boli zhodné s rituálmi Osirisa v Egypte, Dionýzos bol gréckym pomenovaním Osirisa. O tomto ranný kresťanský autor, Minucius Felix, uvádza: “Človek, ktorý falšuje príbehy o našom uctení si súkromia kňaza sa iba snaží nanútiť nám svoje vlastné ohavnosti. Necudnosti tohto druhu môžu byť schvaľované tam, kde skromnosť v sexuálnom vzťahu či odhaľovaní sa je neznáma. Ale fuj! …ich obscénnosti sú oveľa nechutnejšie než moderná rafinovanosť, ktorú môže žalúdok zniesť.” (Octavius 28.10-11, vydanie Loeb Library).

Časťou uctievania Pana a satyrov bolo falické uctievanie (Diod. Sic. 1.88.3). Rímske pomenovanie gréckeho bakchusovského festivalu bolo Saturnalia, čo bol sedemdenný festival opíjania sa a orgií, začínajúci 17. decembra.. V American Heritage College Dictionary je uvedný stav, zvaný satyriasis. Ten je definovaný ako “nadmerná, často nekontrolovateľná sexuálna túžba v človeku”.

O týchto greckých ohavnostiach sa dá povedať oveľa viac, no treba si uvedomiť, že ohavnosti Izraelitov – získané od týchto pohanov, ktorých mali za úlohu pozabíjať, v čom však neuspeli – neboli určite odlišné od tých, ktoré existovali v Babylone, Egypte a Grécku. Izraeliti prišli z Egypta, ich predkovia prebývali v Babylonii, a mnohí z Grékov boli Izraeliti! A všetky z týchto ohavností Grékov pochádzajú z Egypta a východu (Fenícia, Sýria, Babylonia atď.)

Teraz môže byť taktiež evidentné, prečo, keď sa potomkovia Izraela pridali k Baalpeorovi (Belfegor), bohu Moabu, taktiež “ľud sa zúčastňoval na ich hodoch, klaňal sa ich bohom, a takto Izrael slúžil Bélfegorovi. Tu vybúšil Pánov hnev proti Izraelovi.” (Num. 25:1-3), a ako výsledok, 24 tisíc z nich bolo zabitých (25:9)!

Nuž, ak obyvatelia Jeruzalema “uctievali” v kanaanskych chrámoch, z povahy tohto uctievania tuná opísaného je evidentnté, že nutne mali pohlavný styk s kanaanskymi mužmi a ženami. Pretože takýto sex bol základom kanaánskych náboženstiev! A ak mali s Kanaáncami pohlavný styk, potom mali aj kanaánske deti – pretože v tých dňoch neboli žiadne “tabletky”! Keď teda Ezechiel napísal: “a povedz: Toto hovorí Pán, Jahve, Jeruzalemu: Tvoj pôvod a tvoj rod je z kanaánskej krajiny; otcom ti je Amorejčan, matkou Chetitka. … Si dcérou svojej matky, ktorá si odstrčila muža i synov a si sestrou svojich sestier, ktoré si odstrčili mužov i synov. Vaša mať je Chetitka a váš otec Amorejčan.” (16:3, 45) nedá sa to ľahko zavrhnúť ako iba niečo “duchovné” či “náboženské”! A keď Jeremiáš píše: Veď dvoch ziel sa dopustil môj ľud: mňa opustili, prameň živých vôd, aby si vykopali popraskané cisterny, ktoré vodu udržať nemôžu.” (2:13), dôsledky tohto sa musia seriózne zvážiť! Nie nadarmo múdry autor Prísloví svojich potomkov varoval:

“Pi vodu z vlastnej studnice, tečúcu (vodu) z vlastnej studienky! Aby sa nevylievali von tvoje pramene a na námestia stružky vôd. Nech patria iba tebe samému a okrem teba nikomu! Nech je požehnaný tvoj prameň a teš sa žene svojej mladosti! Je sťaby utešená laň a srnka pôvabná; jej ňadrá nech ťa opájajú v každý čas, kochaj sa jednostaj v jej ľúbosti! Veď prečože by si sa kochal v inej, syn môj, a (prečo) by si cudzinku objímal?! Lebo pred Pánom sú cesty človeka, on zvažuje všetky jeho kroky. Cudzoložník sa polapí vo vlastných neprávostiach a zapletie sa v putách svojich pokleskov. Taký zomrie z nedostatku náuky a zblúdi v množstve svojej hlúposti.” (Príslovia 5:15-23)