Watchman’s Teaching Letter #006

Kto je tento patriarcha, Júda? časť 6.

V tejto lekcii budeme skúmať iný uhol pohľadu na Júdu. Ak by som pokračoval v mojom zvyčajnom štúdiu o Júdovi, nakoniec by som sa k tomu, čo budeme dnes študovať, dostal. Myslím, že je dôležité preskočiť až sem, pretože som obdržal list od jednej osoby (nebudem menovať), ktorá tvrdí, že sefardskí Židia (Sefardim) môžu pochádzať zo satanskej línie potomstva, ale aškenázski Židia (Aškenazim) nie, pretože na judaizmus boli iba „konvertovaní“. Premýšľal som o tom, čo tento človek napísal a hovoril som si, „Koľko ďalších ľudí môže byť pomýlených takouto falošnou predstavou?“ Nuž, poviete si, „Čo to má do činenia s Júdom?“ Všetko to má čo do činenia s Júdom! Má to čo do činenia s Júdom, pretože Židia falošne tvrdia, že pochádzajú z Júdu (Zjavenie 2:9, 3:9) V tejto lekcii budeme dokazovať, že aškenázski Židia sú presne tak isto satanskí ako Sefardim. Ak ste nečítali knihu Arthura Koestlera The Thirteenth Tribe, máte čo doháňať. Taktiež, ak ste nečítali moju publikáciu Research Papers Proving Two-Seedline Seduction of Eve (že Židia sú potomkovia Kaina), i v tomto máte čo dohnať. Arthur Koestler v základe dobre poukázal na konvertovanie Chazarov z Chazárie na judaizmus, no neuviedol všetky fakty. V tejto lekcii pouvažujeme nad zopár chýbajúcimi faktami.

VŠEOBECNÝ PREHĽAD O CHAZAROCH

Predtým, než sa budem detailnejšie venovať téme, ktorú budeme študovať, rád by som vám podal krátky prehľad týkajúci sa Chazarov. Všimnite si, že výraz Chazar sa uvádza v rôznych tvaroch, preto nebuďte zmätení. Pre tento stručný prehľad o téme budem citovať z The Collier’s Encyclopedia of 1985:

CHAZARI, polokočovný kmeň tureckého alebo tatárskeho pôvodu, ktorý sa prvýkrát objavil na severe Kaukazu začiatkom 3. storočia. V siedmom storočí Chazari dobyli kráľovstvo Bulharov. Vybudovali silný a prosperujúci štát, ktorý dosiahol svoj vrchol v deviatom storočí, a rozprestieral sa od Krymského polostrova k strednej Volge a na západ k rieke Dneper, vrátane mesta Kyjev. Chazari rozvinuli niektoré dôležité obchodné mestá a obchodovali medzi Ruskom a Konštantinopolom. Chagan, vládca Chazarov, bol taktiež náboženským vodcom štátu. Tolerujúc iné náboženstvá, chagan uvítal tisíce Židov z Malej Ázie a z byzantskej ríše, ako i mnoho moslimov a kresťanov. Tieto tri náboženské skupiny zápasili medzi sebou nad konverziou Chazarov, ktorí pestovali primitívnu, modloslužobnú vieru. V 8. storočí chagan Bulan rozhodol v prospech Židov a akceptoval pre seba a svoj ľud judaizmus, no chazarský štát naďalej pokračoval v náboženskej tolerancii. V roku 965 AD bol štát nakoniec zničený koalíciou kresťanských Rusov a Byzantíncov. Chazari onedlho na to zmizli, uniknúc buď do Strednej Ázie, alebo sa zmiešajúc s inými národmi v južnej Rusi. Posledné stopy Chazarov na Kryme boli zničené Grékmi a Rusmi v roku 1016.

Dôležitá vec, ktorú si treba v horeuvedenom citáte všimnúť, je to, čo som podčiarkol: „chagan uvítal tisíce Židov z Malej Ázie a z byzantskej ríše“. Musíte pochopiť, že títo Židia, ktorí prúdili do Chazarie, boli Sefardim, ktorí boli vyhnaní z Jeruzalema v roku 70 AD. To boli Židia, ktorých pôvod sa dá odvodiť od Kaina. Teraz detailne preskúmame, ako došlo k tomu, že títo Židia z „Malej Ázie a byzantskej ríše“ migrovali do Chazarie. Aby som ukázal, ako boli Chazari konvertovaní na judaizmus týmito sefardskými Židmi z Malej Ázie, použijeme vlastné historické knihy Židov a necháme ich rozprávať vlastnými slovami. Začneme citovaním The History Of The Jews autora Heinricha Graetza, zväzok III (zo 7 zväzkov), strana 138-140:

(VLASTNÉ SLOVÁ ŽIDOV)

Pohanský kráľ barbarského národa, žijúceho na severe, spolu so svojím dvorom prijal židovské náboženstvo. Chazari, národ fínskeho pôvodu, príbuzný s Bulgarmi, Avarmi, Ugurmi a Hungármi, sa po zmiznutí húnskeho impéria usadil na hranici medzi Európou a Áziou. Na Volge (ktorú nazývali Itil alebo Atel) založili kráľovstvo, na mieste, kde ústi do Kaspického mora, v susedstve Astrachamu, dnešom domove Kalmykov. Ich králi, ktorí mali titul chakan (chagan), viedli týchto bojovných synov stepi od víťazstva k víťazstvu. Chazari inšpirovali Peržanov takým strachom, že Chosroes, jeden z perzských kráľov, nemal inú možnosť, ako chrániť svoje územia proti ich násilným vpádom, než vybudovať silný múr, ktorý blokoval priechody medzi Kaukazom a morom. Ale táto „brána brán“ (Babal abwab, neďaleko Derbendu) neslúžila dlho ako bariéra voči bojovnej odvahe Chazarov. Po páde perzskej ríše prekročili Kaukaz, napadli Arméniu a dobyli krymský poloostrov, ktorý sa istý čas nazýval Chazariou. Byzantské ríše sa triasli pred menom Chazarov, líškali sa im a platili im tribút, aby zabránili ich túžbe po pokladoch Konštantinopolu. Bulhari a ďalšie kmene boli vazalmi Chazarov a ľud Kyjeva (Rusi) na Dnepri im boli povinní platiť ročnú daň vo forme meča a kvalitnej kožušiny za každú domácnosť. S Arabmi, ktorých susedmi sa postupne stali, viedli strašné vojny.

Ako ich susedia, Bulgari a Rusi, i Chazari vyznávali nekultivované náboženstvo, ktoré bolo kombinované so zmyselnosťou a obscénnosťou. Prostredníctvom Arabov a Grékov, ktorí prichádzali do ich hlavného mesta Balanyair kvôli obchodu, výmene svojich výrobkov za kvalitné kožušiny, sa Chazari oboznámili s islamom a kresťanstvom. V krajine Chazarov boli taktiež Židia, utečenci, ktorí unikli (723) pred mániou konverzie, ktorou bol posadnutý byzantský cisár Lev. Prostredníctvom týchto gréckych Židov sa Chazari oboznámili s judaizmom. Ako tlmočníci a obchodníci, lekári a poradcovia, Židia boli známi a obľúbení na chazarskom dvore, a bojovného kráľa Bulana inšpirovali láskou k judaizmu.

Postupom doby však Chazari len matne poznali motív, ktorý prinútil ich predkov prijať judaizmus. Jeden z neskorších chaganov podáva nasledujúce vysvetlenie ich konverzie: Kráľa Bulana sa zmocnila hrôza nad hanebnou idolatriou svojich predkov a vo svojej ríši  zakázal jej vykonávanie, avšak bez toho, aby prijal inú formu náboženstva. Sen mu napovedal, aby sa snažil objaviť správny spôsob uctievania Boha. Dosiahnuc veľké víťazstvo nad Arabmi a dobyjúc arménsku pevnosť Ardelib, Bulan bol odhodlaný otvorene prijať židovské náboženstvo. Kalif a byzantský cisár si však želali, aby presvedčili kráľa Chazarov, aby prijal ich náboženstvo, a s týmto zámerom poslali k Bulanovi zástupcov s listami a drahocennými darmi, a mužov dokonale znalých v náboženských otázkach. Kráľ kvôli tomu umožnil, aby sa uskutočnila pred ním náboženská diskusia medzi byzantským mníchom, moslimským mudrcom a učeným Židom. Majstri troch náboženstiev diskutovali celú otázku, no bez toho, aby presvedčili jeden druhého či kráľa o nadradenosti svojho náboženstva v porovnaní s ostatnými dvomi. No keď Bulan postrehol, že predstavitelia náboženstva Krista a islamu odkazovali na judaizmus ako na základ a bod odchýlenia sa ich vierovyznaní, oznámil vyslancom kalifa a cisára, že – keďže od samotných oponentov judaizmu počul nestranné uznanie nadradenosti tohto náboženstva – vykoná svoj zámer prijať judaizmus za svoje náboženstvo.

Neviem, ako veľa z horeuvedeného citátu ste pochopili, ale chcem zopakovať časť, ktorú som podčiarkol, keďže je dôležitá v porozumení toho, o čo tu ide:

V krajine Chazarov boli taktiež Židia, utečenci, ktorí unikli (723) pred mániou konverzie, ktorou bol posadnutý byzantský cisár Lev. Prostredníctvom týchto gréckych Židov sa Chazari oboznámili s judaizmom. Ako tlmočníci a obchodníci, lekári a poradcovia, Židia boli známi a obľúbení na chazarskom dvore, a bojovného kráľa Bulana inšpirovali láskou k judaizmu.

Teraz musíme zistiť, čo sa v roku 723 A.D. odohrávalo v byzantskej ríši, a čo mal s tým do činenia „cisár Lev“. Aby sme tomu porozumeli, nazrieme na strany 122-124 rovnakej knihy, The History Of The Jews autora Heinricha Graetza, zväzok III (zo 7 zväzkov):

Približne v tom čase boli Židia v byzantskej ríši vystavení krutému prenasledovaniu, z účinkov ktorého sa dlho zotavovali, a to – taktiež – z rúk monarchu, od ktorého najmenej očakávali nepriateľské zaobchádzanie. Lev Izaurijský, syn nevzdelaných roľníkov, majúc svoju pozornosť upriamenú Židmi a Arabmi na modloslužobnícky charakter uctievania obrazov, ktoré sa šírilo v chrámoch, podnikol ťaženie so zámerom tieto obrazy zničiť. No po označení zo strany obrahy uctievajúceho duchovenstva za kacíra a Žida pred primitívnym davom, Lev pokračoval v dokazovaní svojej ortodoxie prenasledovaním kacírov a Židov. Vydal dekrét, nariaďujúci všetkým Židom v byzantskej ríši a zvyškom montanistov (kresťanov, očakávajúcim návrat Jahšuu v ich dobe) v Malej Ázii, aby prijali kresťanstvo gréckej cirkvi, pod hrozbou krutého trestu (723). Mnoho Židov sa tomuto dekrétu podriadilo a neochotne krst prijalo, boli takto menej utkvelí ako montanisti, ktorí, aby zostali verní svojmu presvedčeniu, zhromaždili sa vo svojom chráme, zapálili ho a zahynuli v plameňoch. Tí zo Židov, ktorí prijali krst, sa držali názoru, že búrka čoskoro prehrmí a bude im opäť umožnený návrat k judaizmu. Kresťanstvo teda vyznávali iba navonok, pretože v tajnosti dodržiavali židovské rituály, týmto sa vystaviac novému prenasledovaniu. Takto Židia Byzancie chradli pod nekončiacim prenasledovaním, a po istú dobu sú skrytí pred pohľadom dejín.

Mnoho Židov z byzantskej ríše však uniklo nútenému krstu emigráciou. Odišli z krajiny, v ktorej sa ich predkovia usadili dávno pred nástupom Cirkvi, ktorá ich tak vytrvalo prenasledovala. Židia z Malej Ázie (Byzancie) si za svoj domov zvolili susedný krymský poloostrov, ktorého barbarskí obyvatelia, skýtskeho, fínskeho a sklavónskeho pôvodu, praktizovali modloslužobníctvo. Títo Aláni, Bulhari a Chazari však nežiarlili na ľudí inej rasy a inej viery, ktorí sa usadzovali v ich susedstve. Takto, bok po boku so židovskými komunitami, ktoré existovali od ranných dôb, vyrastali na brehoch Čierneho mora a teodosijskej úžiny (Kaffa), a vo vnútrozemí v Sulchate (Solgat, dnes Eski-Krimea), vo Fanagorii (dnes Taman) a na Bosporue (Kerč) nové komunity. Z Krymu sa grécki (byzantskí) Židia šírili ku Kaukazu a pohostinným krajinám Chazarov na západnom pobreží Kaspického mora a k ústiu Volgy (Atel). Židovské komunity sa usadzovali v Berdae (Derbend), pri albánskych bránach, v Semenderi (Tarki) a nakoniec v Balanyiare, hlavnom meste zeme Chazarov. Svojou energiou, schopnosťou a inteligenciou grécko-židovskí emigranti rýchlo nadobudli moc v prostredí týchto barbarských národov, a pripravili cestu dôležitej historickej udalosti.

To, čo nachádzame v práve citovanej pasáži zo strán 122-124, je veľké množstvo sefardských (kainovsko-satanských) Židov migrujúcich z Malej Ázie byzantskej ríše do krajiny Chazarov. V tejto migrácii boli tisíce, ak nie desaťtisíce týchto sefardských potomkov Kaina! Ku konverzii kráľa Bulana došlo v roku 740 AD, a odvtedy začalo dochádzať k miešaniu Sefardim a Aškenazim. Mali teraz 1275 rokov na to, aby medzi seba dostali krv Kainovu, čo ich všetkých učinilo satanskými.

Zvážme teraz iný židovský zdroj týkajúci sa tejto témy z diela The History Of The Jews autora Paula Goodmana (revidované a rozšírené vydanie Israelom Cohenom), strany 87-89:

Chazari. Židovské sily v Babylónii boli fatálne oslabené úpadkom a napokon zmiznutím úctyhodných a všeobecne prijímaných predstaviteľov Kráľa zajatia a Gaonátu, Karaiti vytvorili prvú a jedinú nenapraviteľnú schizmu v tele Izraela (Židov), kedysi tolerantní a osvietení kalifovia začali prenasledovať neveriacich Židov a kresťanov s rovnakou nestrannosťou, dokonca i byzantský cisár Lev Izaurijský, obviňovaný z „ohavných“ judaistických tendencií kvôli svojim ikonoklastickým aktivitám, očistil sám seba z podozrenia vystavením Židov krutému prenasledovaniu – no to boli iba bolesti, ktoré predchádzali najväčším a najplodnejším epochám židovskej histórie. Z rôznych častí, na pobreží Čierneho a Stredozemného mora, na brehoch Volgy a Guadalquiviru, judaizmus získal nečakaný príval sily, zatiaľčo na Rýne starý židovský strom zakvitol oživenou nádherou. …

Väčší následok mala migrácia Židov pozdĺž obchodných trás Čierneho mora a Volgy. V tejto oblasti žili Chazari, ľudia tatárskej rasy, ktorých chagan, Bulan, spolu so svojimi šľachticmi, prijal židovskú vieru (okolo roku 740). Zo skromných zdrojov, ktoré sa o tomto židovskom kráľovstve zachovali, a ktoré existovalo okolo 250 rokov, sa zdá, že jeho hlavné mesto Atel ležalo neďaleko súčasného Astrachanu na Volge, kým chazarské teritórium sa rozliehalo po celom juhu Rusi. Vpády Chazarov boli tak obávané, že Peržania na ich udržanie vybudovali skrz Kaukaz veľký múr, kým imperiálna Byzancia musela vykupovať ich nepriateľstvo chabo kamuflovanými príspevkami a ruskí vojvodcovia v Kyjeve boli nútení uznať autoritu židovských chaganov Chazarov fixným tribútom. V krajine židovských Chazarov sa vládlo v duchu výnimočnej tolerancie, takže napríklad najvyšší súd pozostával z dvoch Židov, dvoch kresťanov, dvoch moslimov a jedného pohana, ktorý reprezentoval Rusov a Bulharov. Chagan Obadiáš, Bulanov následník, pozval do svojej krajiny mnoho židovských učiteľov, aby vyučovali ľud doktríny judaizmu, a iba diaľka a problémy s cestovaním znemožňovali, aby bol tento židovský štát všeobecne Židom známy. Prostredníctvom vyslancov z Byzancie sa o ich existencii v polovici 10. storočiadozvedel Hasdai ibn Shaprut, židovský štátnik na dvore v Cordobe, a jeho korešpondencii s chaganom Jozefom vďačíme za naše informácie o židovských Chazaroch. Svoju silu si udržali až do roku 969, kedy Sviatoslav, vojvoda kyjevský, dobyl ich hlavné mesto a celé územie Chazarov. Mnoho z nich ustúpilo na Krym, ktorý bol taktiež známy ako Chazaria, ale ich politická moc bola preč, a Chazari sa stratili v mase Židov a Karaitov, ktorí sa tam, a v juhovýchodnej Európe všeobecne, usadili.

Teraz preskúmame históriu, ktorá viedla k prenasledovaniu sefardských Židov, čo ich nakoniec vyhnalo do Chazarskej ríše. Ďalší citát pochádza z knihy The Story of Civilization: Part IV, The Age of Faith autora Willa Duranta, strany 425-426:

Lev III (Lev Izraurijský) odvodzoval svoje priezvisko z oblasti Izaurie v Cilícii, podľa Theofana sa tam narodil v arménskej rodine. Jeho otec sa presťahoval do Trákie, kde choval ovce a 500 z nich, spolu so svojím synom Levom, poslal ako dar cisárovi Justiniánovi II. Lev sa stal strážcom v paláci, potom veliteľom anatolijských légií a nakoniec, získaním presvedčivej väčšiny armády, cisárom. Bol to ambiciózny muž silnej vôle, a trpezlivej vytrvalosti, generál, ktorý opakovane porazil moslimské sily omnoho prevyšujúce jeho jednotky, štátnik, ktorý dal Impériu stabilitu spravodlivých a spravodlivo uplatňovaných zákonov, reformoval daňový systém, zredukoval nevoľníctvo, rozšíril vlastníctvo roľníkov, rozdával zeme, zaľudňoval opustené oblasti a konštruktívne revidoval zákony. Jeho jedinou chybou bola autokracia.

Azda vo svojej aziatickej mladosti získal od moslimov, Židov, manichejcov, monofyzitov a pauliciánov stoicko-puritánsku predstavu, ktorá odsudzovala závislosť ľudového kresťanstva na uctievaní obrazov, ceremonializme a poverách. Stará Zmluva (Deut. 5:8) výlučne zakazovala „podobu čokohkoľvek, čo je hore v nebesiach alebo čo je dolu na zemi, alebo čo je vo vodách pod zemou“. Ranná Cirkev s nevôľou vnímala obrazy ako relikvie pohanstva a s hrôzou pozerali na pohanské sochy predstavujúce bohov. No triumf kresťanstva za vlády Konštantína, a vplyv gréckeho prostredia, tradícií a sochárstva v Konštantinopole a v gréckom Východe túto opozíciu zjemnila. Postupným narastaním počtu uctievaných svätých sa objavila potreba ich identifikácie a pamiatky, vo veľkých množstvách sa vytvárali ich obrazy a obrazy Márie, a v prípade Krista nielen jeho predstavovaný výzor, ale i jeho kríž sa stal predmetom uctievania – pre jednoduchšie mozgy dokonca magickými talizmanmi.Prirodzená sloboda fantázie medzi ľuďmi premenila tieto sväté relikvie, obrazy a sochy na objekty zbožňovania, ľudia pred nimi pokľakávali, bozkávali ich, pálili pred nimi sviečky a kadidlo, korunovali ich kvetmi a požadovali od nich zázraky. Zvlášť v gréckom kresťanstve boli sväté obrazy všade – v chrámoch, kláštoroch, domoch i obchodoch, dokonca i na nábytku, príveskoch a šatách. Mestá v nebezpečí epidémií, hladomoru či vojny sa zvykli spoliehať viac na moc relikvií, ktoré uchovávali, alebo na svojho svätého patróna, než na ľudské činy. Cirkevní otcovia a koncily opakovane vysvetľovali, že tieto obrazy neboli božstvá, ale iba ich pripomenutie, ľud však takéto rozdiely nerobil.

Lev III bol takýmito výstrednosťami ľudovej viery dotknutý, zdalo sa mu, že pohanstvo týmto spôsobom poráža kresťanstvo, a vnímal satiru moslimov, Židov a kresťanských siekt proti poverách ortodoxnej masy. Na oslabenie moci mníchov nad ľuďmi a vládou, a na získanie podpory nestoriánov a monofyzitov zvolal veľký koncil biskupov a senátorov a s ich súhlasom vydal v roku 726 edikt, požadujúci úplné odstránenie ikon z kostolov, znázorňovanie Krista a Panny bolo zakázané, a chrámové fresky mali byť zamaľované. Časť vyššieho duchovenstva edikt podporovala, nižšie duchovenstvo a mnísi protestovali, ľud sa búril. Vojaci, snažiaci sa presadzovať zákon boli vystavení útokom uctievačov, zhrozených a nahnevaných týmto znesväcovaním ich najdrahších symbolov viery. V Grécku rebelské sily ustanovali konkurenčného cisára a vyslali flotilu, aby sa zmocnila hlavného mesta. Lev flotilu zničil a vodcov opozície uväznil. V Itálii, kde pohanské formy uctievania nikdy nevymizli, ľudia boli takmer jednoznačne proti ediktu, Benátky, Ravenna a Rím vyhnali imperiálnych úradníkov a koncil západných biskupov zvolaný pápežom Gregorom II dal do kliadby ikonoklastov – ničiteľov obrazov – bez spomenutia Cisára. Konštantinopolský patriarcha sa pridal k rebélii a snažil sa ňou obnoviť nezávislosť východnej Cirkvi od štátu. Lev ho zbavil funkcie (730), no neublížil mu, a edikt bol tak mierne presdzovaný, že keď Lev zomrel (741), väčšina chrámov uchovala svoje fresky a mozaiky nepoškodené.

Viac informácií o prenasledovaní Židov, ktoré bolo výsledkom ničenia obrazov v tomto období nájdeme v tej istej publikácii a znovu budeme citovať z The Story Of Civilization: Part IV, The Age of Faith, autora Willa Duranta, strana 389:

Byzantskí cisári po dve storočia pokračovali v ultáčateľskej politike Justiniána voči Židom. Heraclius (628) ich vyhnal z Jeruzalema v odvete za ich pomoc Perzii, a robil všetko, aby ich zničil. Lev Izaurijský sa snažil vyvrátiť zvesti o svojom židovstve dekrétom (723), dávajúc byzantským Židom voľbu medzi kresťanstvom či vyhnaním. Niektorí sa podrobili, niektorí sa radšej upálili vo svojich synagógach.

Musím tu prezentovať mnoho z histórie, aby som učinil pochopiteľným rozsah hnutia proti ikonáým a ako pôsobilo na migráciu Židov z byzantskej ríše do priateľskej oblasti Chazarie. Pre Sefardim to bol prirodzený presun, keďže Chazari boli veľmi tolerantní voči všetkým náboženstvám. Nielen Lev Izaurijský bol zapojený v tomto ikonoboreckom hnutí, ale to pokračovalo po ďalších 120 rokov i za jeho nástupcov. 120 rokov je dosť času na to, aby z Byzancie odišlo mnoho sefardských Židov. Teraz použijem iný citát z knihy Manual of Universal Church History autra Rev. Dr. Johna Alzoga, zväzok II (z 3 zväzkov), strany 207-209, pod názvom „Byzantskí ikonoborci“. Chcel by som tu uviesť, že aj keď tento citát pochádza z „univerzalistického“ manuálu, nepropagujem univerzalizmus v žiadnom ohľade, forme či tvare. Používam tento odkaz len pre jeho historickú hodnotu!

Pôvod tejto ohavnej kontroverzie sa zvyčajne pripisuje Levovi Izaurijskému, divokému a nevzdelanému vojakovi, ktorý povstal z najskromnejších pomerov, a za pomoci armády nakoniec dosiahol na cisársky trón (A.D. 717). Zavedúc násilné prostriedky na prinútenie Židov prijať krst a doženúc montanistov k takému zúfalstvu, že sa často uchyľovali k samovražde, aby unikli jeho tyranii, obrátil svoju pozornosť k úlohe potlačenia používania ikon. Priviedol do zápasu skôr ohnivého ducha zákonodarcu Mekky než umiernenosť zákonodarcu zo Sinaja, vyhlasujúc, že „nemôže zniesť, aby bol Kristus zobrazovaný vo forme hlúpej a nevedomej sochy, vytvorenej z obyčajných materiálov a namazanej krikľavými farbami“, takéto zobrazenia šokovali Židov i moslimov a odháňali ich od kresťanstva. Preto si prisvojil úrad samozvaného reformátora Cirkvi a rozhodol sa skoncovať s touto poverčivosťou. Začal príkazom pápežovi Gregorovi II, aby boli ikony a maľby na stenách chrámov umiestnené dostatočne vysoko, aby boli mimo dotykov a bozkov zbožného davu, aby tak zabránil zneucteniu a odstránil príležitosť k hriechu.

Zistiac, že jeho príkaz nemal účinok, v roku 726, napriek protestu Germana, konštantinopolského patriarchu a ďalších teológov v hlavnom meste, edikt zakazujúci uctievanie sôch, ikon a mozaík, označujúc takéto praktiky za modloslužobníctvo.

Tento edikt krátko na to nasledoval druhý (približne A.D. 730), oveľa krutejšieho a ďalekosiahlejšieho charakteru, nariaďujúci úplne zničenie všetkých ikon v západnej ríši. Žiadne slová nemôžu vyjadriť adekvátnu ideu agitácie a rozruchu, ktorý nasledoval po jeho prehlásení. Táto otázka, na rozdiel od ťažko pohopiteľnej definície dogmy, či autoritatívne riešenie nepatrného bodu metafyziky, bola v rámci chápania davu a dotýkal sa priamo ich náboženského života a zvykov pri uctievaní. Hovorilo sa, že ak by sa takýto príkaz vydal dnes (1872), prikazujúci zničenie všetkých sôch a obrazov Požehnanej Panny pozdĺž ciest a dopravných tepien hlavného mesta akejkoľvek katolíckej krajiny v Európe, nedošlo by k vybudeniu takých pocitov, ako boli tie, ktoré nasledovali po vyhlásení Levovho ediktu. S vojakmi, ktorí mali na starosti jeho vykonanie, bolo zaobchádzané ponižujúcim spôsobom a často pri tom prichádzali o život.

Nad bronzovým portálom imperiálneho paláca stála veľkolepá socha Krista, ktorú mal ľud vo veľkej úcte. Podľa Theofana a Cedrena bolo jej zničenie podnetom k ľudovej vzbure, v ktorej mnoho účastníkov zaplatilo životom za svoju pobožnosť. Keď vojak imperiálnej stráže umiestnil rebrík proti vchodu, aby túto sochu zrútil, mnoho žien ho prosilo, aby ju ušetril kvôli nim. No namiesto toho, aby vypočul ich námietky a ich želania, uštedril soche úder svojím kladivom – čo bol čin, ktorý tak zranil náboženské city, a tak pobúril ženy, že, zabudnúc na chvíľu na jemnosť svojho pohlavia, a podľahnúc zúrivému impulzu momentu, zhodili rebrík pod vojakovými nohami, zrazili ho na zem a zabili ho.

Hlavnú opozíciu predstavovali mnísi, ktorí ikony vyrábali, a ľud, ktorý im prejavoval veľkú úctu.

Mohol by som na tému ikon pokračovať veľmi dlho, ale myslím, že vidíte dôležitosť týchto udalostí v spojení s nútenými migráciami sefardských Židov z byzantskej ríše do chazarského impéria. Čo je na knihe Arthura Koestlera The Thirteenth Tribe zaujímavé, je fakt, že prenasledovaniu Židov v byzantskej ríši venuje jednu frázu v rámci jednej vety. Táto fráza sa nachádza na strane 16: „vo vzdore proti kresťanskému prozelytizmu Byzancie“. Koestler nie je vo svojej prezentácii celkom úprimný. Hovorí vám mnoho pravdy, no zanecháva dojem, že Židia sú náboženstvo a nie rasa. Židia pochádzajú z mnohých rás, ale majú jedno spoločné: všetci majú vo svojich žilách krv Kainovu. Odporúčam, aby každý, kto túto knihu nečítal, tak učinil, ale pamätajte, že Koestler niečo skrýva. Na strane 22 Koestler na moment vypúšťa mačku z vreca pri popise výzoru niektorých Chazarov. Poďme si to prečítať:

Napokon arabský zemepisec Istachri, jeden hlavných arabských zdrojov, hovorí toto: „Chazari nepripomínajú Turkov. Sú čiernovlasí a dvoch druhov, jeden zvaný Kara-Chazari (Čierni Chazari), ktorí sú počerní a ich farba hraničí s tmavosťou ako u Indov, a biely druh (Ak-Chazari) ktorí sú zarážajúco pekní.“ To je lichotivejšie, ale iba pridáva k zmätku, pretože bolo medzi tureckým ľudom zvykom ozančovať vládnuce triedy či klany ako „biele“, nižšie vrstvy ako „čierne“.

Toto nepridáva k zmätku, keďže títo čiernovlasí počerní Chazari predstavujú sefardských Židov dokonalo. Myslím, že sa Koestler znova pokúša odchýliť vás z cesty. Radšej budem veriť Arabovi ako Koestlerovi. Bezpochyby, potom, čo bol Žid z Ázie dostatočne dlho medzi Chazarmi, taktiež bol ako Chazar označovaný. Na strane 25 Koestler spomína známeho rečníka menom Priscus z byzantskej ríše. Prečítajme si túto poznámku:

Ale Priscus rozprával taktiež anekdoty o ľuďoch podriadených Hunom, ktorých nazvýal Akacari, čo je – s veľkou pravdepodobnosťou – Ak-Chazari, čiže „bieli“ Chazari (v odlišnosti od „čiernych“ Kara-Chazarov).

Vezmime teraz ďalšieho svedka tohto miešania mezdi sefardským a aškenázskym rodom. Budem citovať článok z publikácie The Forum, marec 1926, ročník LXXV, číslo 3, nazvaný „The Pedigree of Judah“ (Pôvod Júdu), autor Lothrop Stoddard, strany 16-18:

Vývoj východného Židovstva je ešte nejasnejší a komplikovanejší. Ich prosperita bola vážne ohrozená dobytím a konverziou Mezopotámie a Perzie v 7. storočí mohamedánmi. Týraní a prenasledovaní moslimskými fanatikmi u Židov rástla nespokojnosť a snažili sa nájsť únikovú cestu. Našli ju na severe, na pláňach južnej Rusi, kam ich vábili príležitosti, azda priaznivejšie než čokoľvek predtým v ich dejinách. Južná Rus bola vtedy obývaná ľudom známym ako Chazari. Aký bol presne ich rasový pôvod je predmetom značnej debaty. Pravdepodobne boli predovšetkým tureckého pôvodu zo strednej Ázie, so širokou tvárou, spolu s rodom Mongolov nízkeho vzrastu s plochou tvárou ešte z východnejšej časti. Títo Chazari vybudovali prekvitajúci štát, ktorý svoju prosperitu odvodzoval od svojho riadenia pozemských obchodných ciest medzi Blízkym a Stredným Východom, Chazari boli obchodným, v mestách usadeným ľudom. Od počiatku boli v kontakte s početnými Židmi Kaukazu, a tieto dva národy spolu dobre vychádzali. Čoskoro boli Židia v Chazarii tak početní a vplyvní, že svojich hostiteľov kultúrne a duchovne pokorili. Chazari prestúpili na judaizmus, takto predstavujúc židovský štát. Ten pôsobil ako magnet na celé východné Židovstvo a došlo k jednej z obrovských masových migrácií, ktoré sa v židovskej histórii niekoľkokrát odohrali. V 8. storočí A. D. Mezopotámia, Perzia a arménsko-kaukazská oblasť ešte stále obsahovala veľkú časť svetovej židovskej populácie. Koncom 10. storočia boli tieto krajiny Židmi takmer úplne opustené. Vábené do Chazarie ako do „Zasľúbenej zeme“ Židovstvo pustovalo na sever Ázie do juhovýchodnej Európy, – v húfoch státisícov, po mori, rieke i horským priechodom.

A počas týchto dvoch storočí vznikol dnešný aškenázsky rod. Táto migrácia zahŕňala drastické rasové zmeny. Na prvom mieste, pomalý postup Židovstva cez arménske a kaukazské vysočiny zahŕňali ďalšiu prímes a posilenenie arménskeho rasového elementu na úkor elementu semitského. Potom, už v Chazarii, rozsiahle sobášenie sa s konvertovanými Chazarmi vyúsťovalo v ďalší príliv tureckej a mongolskej krvi. Výsledkom bola populácia prevažne oválnej tváre a územčistej, zavalitejšej postavy, no s dvoma výraznými typmi tváre: arménsky typ plnej tváre s krivým nosom a mongolský typ plochej tváre s tupým nosom. Semitský typ takmer úplne zmizol. Následky tejto rasovej transformácie boli bezprecedentné a ďalekosiahle. Až do tej doby boli základné elementy v etnickom charaktere Židovstva semitské alebo arménske, čas od času majúc jeden či druhý väčšiu či menšiu dôležitosť, no stále prevládali, žiaden iný rasový element nebol dostatočne dôležitý, aby otriasol ich spoločnou významnosťou. Teraz, po prvýkrát boli do židovskej krvi privedené radikálne nové etnické elementy zo strednej a východnej Ázie, a to v takom množstve, že mohutne a permanentne zmenili povahu veľkje masy židovského ľudu. Hlboké rozdiely, nie iba vo fyzickom vzhľade, ale taktiež v mentalite a temperamente, ktoré existujú medzi Aškenazim a Sefardim, sú týmto jasne vysvetlené. Zrejme súvisia s úplnými rozdielmi v rasovom zložení. Sefardim počas posledných tisíc rokov postupovali od starého arménskeho typu k semitským a stredozemným rasovým typom s predĺženou tvárou. Naopak Aškenazim, nielenže postupovali od semitského k arménskemu typu, ale získali i veľké množstvo stredoázijskej a mongolskej krvi, ktorá bola starovekému Židovstvu neznáma a nikdy neprúdila v žilách Sefardim.

Ako je dnes veľký rozdiel medzi Aškenazim a Sefardim, nie je až tak veľký ako rozdiel pred 800-900 rokmi, vďaka istým menším modifikáciám, ku ktorým odvtedy došlo. Evolúcia moderných Aškenazim nebola celkom ukončená. V 11. storočí chazarská ríša, bohatá a bojovná, padla pred útokmi svojich nepriateľov, a židovské masy, opäť padnúc do zlých čias, posúvali sa pomaly na západ hľadajúc lepšie príležitosti. Prechádzajúc južnou Rusou sa začali objavovať v Poľsku. Toto hnutie bolo onedlho urýchlené činmi poľských kráľov. V snahe vybudovať silný štát, poľskí monarchovia privítali Židov, aby vybudovali strednú triedu, venujúcu sa priemyslu a obchodu. Poľsko sa okamžite stalo tým, čím bola kedysi Chazaria – magnetom židovskej masovej migrácie. A títo židovskí imigranti, hoci väčšinou z východu, prichádzali v menších počtoch i zo západu. Západná Európa sa v tom čase stala scénou trpkého proti-židovského prenasledovania, preto i tam mnoho Židov nasledovalo uvítanie poľskej Koruny. Tu, na poľskej pôde, sa opäť raz stretli dlho rozdelené vetvy Židovstva. Prisťahovalci zo západnej Európy boli, samozrejme, Sefardim, a aj keď ich bolo málo na to, aby ovplyvnili aškenázsky fyzický typ, zaviedli svoju nadradenú kultúru a svoju formu nemeckej reči, ktorá zmiešaná s hebrejčinou, slovanskými a ďalšími lingvistickými elementami predstavuje súčasný žargón známy ako jidiš, ktorý dodnes používajú poľskí Židia. Jemný prísun sefardskej krvi získanej počas stredoveku, spolu so značným množstvom slovanskej krvi získanej počas ich migrácií cez Rus a Poľsko, ukončuje rasový vývoj moderného aškenázskeho rodu v jeho súčasnej poľskej domovine.

Existuje možnosť, že Chazarom už v žilách prúdila istá časť Kainovej satanskej krvi pred masovými migráciami sefardských Židov do Chazarie a pred konvertovaním kráľa Bulana. Z Genesis 15:9-21 sa dozvedáme, že Kanaánčania (Židia) pozostávali z desiatich rôznych národov. Prvými z týchto národov boli „Keniti“, čo boli potomkovia Kaina. Štvrtými spomínaními sú Chetiti. Je akceptovaným faktom (i štandardnými biblickými encyklopédiami), že týchto desať národov sa medzi sebou miešali, až začali byť všeobecne označovaní ako „Kanaánčania“. Keď vieme, že medzi nimi boli i Chetiti, pozrime sa na iný citát z The Forum, marec 1926, ročník LXXV, číslo 3, článok „The Pedigree of Judah“ (Pôvod Júdu), autora Lothropa Stoddarda, strana 12:

Oveľa zarážajúcejšia je paralela medzi starovekými Chetitmi a veľkou časťou moderných Aškenazim. Človek sa nemôže pozrieť na chetitiskú sochu bez toho, aby ho nezarazila „židovskosť“ zobrazenej tváre. Slávny „židovský nos“ so svojím typickým zahnutým tvarom, nie je výlučne židovský, ale bol vlastný i starovekým Chetitom, a taktiež moderným národom západoázijských vysočín. Mnoho dnešných Arménov, Kaukazanov a Anatólčanov vyzerá podobne ako tento typ Žida, preto je prakticky nemožné ich rozlišíť podľa fyzického vzhľadu.

Zdá sa, že sme tu našli dva základné elementy v rasovom zložení Židovstva: staroveký prienik medzi semitským a chetitsko-armánskym pôvodom. Ktorý bol pôvodný koreň? Takmer určite semitský. Celá váha dôkazov smeruje k tomu, že Židia boli pôvodne kmeňov kočovných Semitov, ktorí migrovali z púštnych krajín na juh do Palestíny – geograficky na hranici medzi Arábiou a západoázijskými vrchmi. Tu stretli ľud chetitského pôvodu a dostala sa medzi nich istá časť chetitskej krvi, i keď semitské črty určite dlho prevažovali.

Teraz, keď máte isté porozumenie ohľadom židovskej otázky, a chápete, že Kainova krv prúdi i v sefardskej i aškenázskej vetve Židovstva, venujte nejaký čas a vypočujte si niektoré z hlúpych vyjadrení ľudí ako Ted. R. Weiland, James W. Bruggeman, Stephen E. Jones, Charles Weisman a Pete Peters a začnete chápať, aké falošné sú ich náuky. Povedia vám, že Židia Kristovej doby boli čistokrvní Izraeliti. Aký ďalší dôkaz potrebujete na pochopenie, že vyučujú lži? Mohol by som pokračovať ešte pár strán dokumentáciou, že Sefardim a Aškenazim pokračovali i po konvertovaní Bulana vo vzájomnom miešaní. Niektorí z Chazarov odchádzali až do Španielska, kým mnoho Sefardim prišlo do Chazarie. Je mojou najhlbšou túžbou, aby táto prezentácia objasnila tento problém vo vašich mysliach, aby ste sa mohli dostať k hlbším pravdám. Učenie o dvoch líniách potomostva je jediná pravda týkajúca sa Židov. Najdôležitejšie, čo musíte vykonať, je overiť si tieto záležitosti sami!